close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

So different

1. června 2013 v 19:46 | Mina |  Spomienky

Ten pocit, keď si myslíte, že ste si našli vo svojom okolí kamarátku...


Šla som zubárke, aby mi ešte viac stiahla zuby. Od nej som šla na poliklinku na zdravotnú prehliadku kvôli autoškole. A odtiaľ som šla na stanicu. S M. sme sa dohodli, že pôjdeme spoločne na 10:40. Akurát prídem domov na obed a tak, proste všetko fajn. Prišla som na stanicu a tam čo nezistím: uvolnil sa mi drôtik a hodne ma bodal do líca. Tak som šla naspäť doktorke. Spravila som si tým obrovský trojuholník po meste.
Tam som čakala dlho, pretože brala objednaných. Volala som M., že to asi nestihnem. On väčšinou nečakáva, na čo. Chce byť skôr doma. Zobrala ma akurát 10:42 alebo tak. Bola som hodne nabrúsená, to si pamätám. Urobila mi to za pár minút a šla som si po svojom. Volala som mamke či chce niečo kúpiť a podobne. Flákala som sa po meste a potom som šla späť na stanicu, kde som sa posadila. Bolo tam pár ľudí. Prišiel nejaký autobus a ostala som tam ja a nejaká babka, ktorá si ku mne sadla hovoriac: "Nebudem tu sedieť sama." A to mala dobrý dôvod! Pretože okolo zase chodili cigánky a obťažovali ľudí. Jedna dievčina si sadla na lavičku na druhej strane zástavky a hneď ju tam otravovala jedna. Utiekla k nám. Prišla nejaká ďalšia babka. Tie dve babky sa rozprávali spolu a ta holka a ja spolu.
Zoznámili sme sa, bola to nejaká holka po maturite, čo si robila ešte nejakú nadmaturitu, či čo to. Rozprávali sme sa o všeličom a na ďalší deň sme mali ísť spolu von (mali sme riaditeľské). Na obed sme sa rozišli. Mala som z toho hneď divný pocit.
Na každú otázku: "Máš rada toto? Počúvaš tamto? Páči sa ti hentamto?" sme každá odpovedali: "Nie" alebo "Také nepoznám"
To bol ten bod zlomu. Vôbec.. ale vôbec nič sme spolu nemali spoločné. Nemali sme sa preto o čom rozprávať, len sme tak chodili a takto sa pýtali jedna na druhú. Toto sa stalo tak pred mesiacom-dva.

Pred pár dňami sme sa stretli v autobuse. Videla som ju akurát, keď vystupovala. Len sa na mňa letmo usmiala a vystúpila. Nestihla som ju ani pozdraviť.

Hrozne ma to mrzelo, že sme si nerozumeli. Ale.. tušila som, že to takto dopadne. Aj tak mi je to ľúto, pretože to bola celkom milá dievčina. Myslela som si, že si nájdem nejakú kamarátku, ale bolo to len také zoznámenie... taká.. ja neviem ako to povedať tak lepšie. Jednorázovka - to sa mi zdá trošku neslušné to tak povedať. Ale je to tak. So svojim okolím si nerozumiem. Z mojich štyroch priateľov mám už len troch. S jedným chodievam do školy (keby som s ním nechodila do školy, tak sa určite už nestretávame podľa jeho prístupu..), s ďalším sa stretávam len fakt akokedy autobusom domov. A posledná, well, s tou som sa hodne dlho nevidela. Síce pred pár dňami sme sa stretli, ale... nebudem ani o tom písať, nie je to zase také podstatné.
Mám pocit, že nejako... strácam ľudí okolo seba. Je to mnou? No.. vlastne iste. Keby to bol len jeden človek, tak by nemuselo. Neviem, už nič netuším, neprichádzam na nič... nejako sa mi nechce už nič riešiť. Mala by som si nájsť nejakú záľubu.. hocičo, čo ma dostane späť na nohy *challenge accepted*

Mina
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama